O tom, ako sme objavovali umenie

Najskôr malý flashback dozadu. Tu je jeden post z júla, keď sme sa vrátili z Florencie. Iva zhrnula naše dojmy, ja pridávam fotky, pekné to je.

Odvtedy sme sa stihli vrátiť do Toskánaska, na presne to isté miesto, len v inom čase. Sme naspäť v AsvaNare. Lenže teraz je to už tošku iný príbeh.

Sľúbený flashback. Píše Iva.

Florencia. Uz hned na zaciatku, ked sme sa rozhodovali, aky dlhy cas stravime vo Florencii, sme vedeli, ze cim dlhsie, tym lepsie. V konecnom dosledku to bol skvely napad. Hned vam objasnim preco.

Klasicki turisti to davaju tak za tri dni (aspon cca, tak sme sa dopoculi z rozpravania). My sme si zvolili cestu siestich dni. To znamena vsetko dame pozvolna, lazo plazo, dame take tie povinne turisticke klasicky ale bude aj priestor na badanie volnostkarske. 

Uz po prichode nas ovalilo hrozne teplo, ktore nas sprevadzalo cely celucicky tyzden. Mysleli sme si, ze vecer to polavi, ale nepolavilo. Florencia ma ale jednu obrovsku vyhodu. Ventilatory. Dookola celeho mesta su pravdepodobne naistalovane obrie ventilatory, ktore su aktivovane teplom:) je to velmi prijemne ked v tej najhorsej horucave prijemne pofukuje.

Florencia je obrovska. Je tam badatelsky material aj na dva tyzdne. Krasne budovy, mosty (most), parky, muzea a galerie. Uprimne povedane, nie som velky fanusik umenia, teda takto. Nevyhladavam ho nejako zamerne. Ale musim sa priznat, ze niektore veci sa ma skutocne dotkli.

Nasla som si aj favoritov, ktorych by som si pokojne zobrala aj domov. Uplne si predstavujem ako jedna fajnova socha stoji uprostred nasho travnika. Nepamatam si, kto ju vymodeloval (hahaha jasne ze vytesal), ale volala sa vitazstvo florencie nas pisou. Bo doda fotku:)

Tu je tá fotka:

A potom ma este oslovilo zopar obrazov a jeden konkretne uuuplne najviac. Bola to Venusa od Tiziana. Fakt krasny obraz. Vedela by som tam stat a civiet na neho uplne bezducho kludne aj niekolko hodin. Ano, az tak sa mi pacil!!

...

Tu Iva v júli skončila svoje dojmy, tak dodávam ešte, že Florencia je naozaj skvostná a chcela by som sa sem vrátiť. Určite si však vyberiem inú sezónu než turistické leto. Kvôli teplu, aj kvôli turistom. Taká jar alebo ešte lepšie, jeseň, môže byť vo Florencii krásna. Pre milovníkov umenia je dokonalá. Naozaj celý týždeň sa tu dá prechádzať po múzeách a malých súkromných galériách. Ale bez pretlaku turistov by to určite bolo oveľa lepšie. Preto dúfam v tú jeseň.

Moje súkromné top-y z Florencie sú:

1. Museo Nationale del Bargello. Nádherná budova s nádvorím, ktorá pôvodne slúžila polícií alebo nejakej jej stredovekej verzii. Vraví sa, že Bargello je pre sochárstvo to, čo slávna Galeria Uffizzi pre maliarstvo.Výnimočná zbierka. A pritom málo turistov, žiadny rad a žiadne rezervovanie vstupeniek dopredu. Naozaj dobrá "múzeóvá" atmosféra.

2. Galleria Uffizi. Je obrovská, bohatá na umenie, ale zároveň je aj najviac naprataná turistami. Uffizi je najvyhľadávanejšia galéria vo Florencii spolu s Galleriou dell´Accademia. Tá druhá je však oveľa menej atraktívna svojou zbierkou a turistov priťahuje najmä vďaka originálu slávneho Michellangelovho Dávida. Ktorý je prekrásny :) Vyzerá tak nežne a zároveň mocne, až sa pri ňom človek zamyslí nad umením a povie si niečo ako "dokonalosť možno fakt existuje".

Rad turistov pred galériou čakajúci na vstup, ktorý sa tiahne cez 50 metrov po ulici, je už menej prekrásny. Ale prišli sme skoro ráno pred otvorením a za pol hodinu sme už obchádzali dookola Dávida a hovorili si "hmmmm...".

Ale späť k Uffizi. Tu je dobré kúpiť lístky dopredu, vlastne to asi ani nijako inak nejde. Rezervujú sa na konkrétny čas a treba tam byť v presne ten konkrétny čas. Potom to je ľahké. My sme si kúpili lístky cez taliansku webstránku a bolo to najlacnejšie riešenie.

Budova Uffizi je na pohľad veľmi strohá. Pôvodne bola mienená ako kancelárie, ale Mediciovci ju postupne napratali obrazmi od najslávnejších talianskych maliarov, ale napríklad aj mojich obľúbených holandských, ktorí ma nikdy neprestanú baviť. Napríklad tento obraz nás s Ivou zaujal obe:

Nádvorie galérie Uffizi

Terasa galérie.

Čakáme.

3. Piazza Michelangelo. Veľmi kúl námestie, z ktorého je krásny výhľad na Florenciu a rieku Arno, oba brehy. Ľudia tam chodia sledovať západy slnka, asi preto, že to píše bedeker, a tak je námestie plné. Ale zmestili sme sa. Tam vznikli tieto fotky:

4. Zmrzlináreň Lindt. Lebo keď sme ju objavili, došlo mi, že svet je pekné miesto :)

5. Výhľad zo zvonice (Campanile) na hlavnom námestí. Je uspokojujúci, najmä, po tom, čo sme v 36 stupňoch celzia vyšľapali tie klaustrofobické schody.

Tu sú výhľady z veže a zvon.

A najbližšie už o AsvaNare a o tom, ako sme sa zoznámili s koňmi a fascinujúcim svetom zvaným natural horsemanship.

Všetko dobré :)

B.

Florencia. A tvrdý vpád do mestskej reality

Tak. Pisa bola oproti Florencii len slabý odvar. Čo sa týka výskytu turistov na meter štvorcový, horúčavy a tvrdého návratu do mestskej reality.

Jeden z najkrajších výhľadov na Florenciu, zo záhrad Boboli:

Teraz opisujem len svoje osobné pocity, nehovorím za Ivu. Ale Florencia bola pre mňa studená sprcha, až na to, že bola horúca. 

Mala 40 stupňov presne vtedy, keď sme sa s nákladom 20 kíl štverali na pravé poludnie do kopca k nášmu ubytovaniu. 

A o nič menej chlácholivé nebolo pre unavenú, turistikou zničenú dušu, ani prvé ponorenie sa do záplavy turistov v uličkách historického mestského centra. 

Zasa len horúca, spotená záplava. 

Na malú chvíľku prišiel osviežujúci moment. Keď sa pred nami z ničoho nič zjavil obrovský, mohutný, do výšky a šírky sa rozbiehajúci chrám Santa Maria dei Fiore. 

Prepychovo vyzdobený tam len tak stál, akoby nič. Vyzeral, že sa na hlavné námestie ani nezmestí. Odrážalo sa od neho večerné slnko. Z nejakého zvláštneho dôvodu k nemu z priľahlých uličiek námestia dočiahol vietor, a dočiahol aj na nás. Rozfúkal nám vlasy. Harmonikár na rohu hral dačo zo soundtracku k Amélii z Montmartru. Viem, úplne netrafil mesto, ale aj tak to bola dokonalá chvíľa.

A potom znova. Mravenčenie turistov, teplo, hluk, uhýbanie sa autám.

Najprv musím povedať, že Florencia je nádherná. Nád-her-ná. Vizuálne dokonalá. Každým pohľadom sa dá zachytiť kúsok umenia, luxusu, na každom kroku je socha alebo palác. 

Lenže. 

Florencia, ktorú som si vysnívala ako miesto plné krásy, s idylickou atmosférou, dýchajúce umením, veľmi toskánske a veľmi prívetivé, tu nie je.

Florencia je nádherné turistické mesto. A my sme do nej vpadli na vrchole turistickej sezóny.

Rady k pamiatkam, otváracie hodiny, vstupné, tlačenka v uliciach, stánky a obchody s identickým tovarom úplne na každom kroku, to je presne to, čo nemusím.

A teraz sa ma skúsení cestovatelia, ktorí už majú za sebou všelijaké metropoly, spýtajú, že z ktorej jahody som spadla a či som sa pri tom veľmi narazila, lebo tak to chodí vo všetkých veľkých mestách. 

A ja to aj viem. Ale aj tak som si myslela, že Florencia bude iná... Menej komerčná, viac otvorená ľuďom, viac romantická. 

Nuž, nie je.

Tak je načase sa s tým zmieriť, využiť pár posledných dní, ktoré nám v Toskánsku ostávajú a potom sa už len tešiť na šúľance so strúhankou, lebo na tie sa už veľmi, veľmi teším.

Sklamane, ale s nádejou

B.