Na letisko prichadzame vo velkej pohodicke asi 2 hodiny pred letom. Obalujeme vaky foliou, lebo ved to sa robi. Pre istotu este ideme batohy zvazit lebo sme mali obmedzenu kapacitu vahovu. (citaj mafstory stajlo). Na letiskovej vahe mam 16,8 kg. Hovorim si Paraaaada!! (doma som mala 17,6 kg) Odteraz sa chodim vazit uz len na letisko v Bratislave. Prichadzame k tetule na check-in-e. Hadzem batoh vitazoslavne na pas. Ved ma len 16,8 kg. Tetulina vaha ukazuje 19,8kg. Kukam na nu. Ona kuka na mna. (ta tetula, nie vaha) Kukame na seba. S vtipom mne vlastnym nadhodim ze je to urcite pokazene, lebo tato druha mi ukazovala o dost menej. Tvrdi ze nie. S vtipom mne vlastnym odpovedam, ze ale ano. Kuka na mna. Koncim debatu.
Po chceck-in-e este posedavame s mamkou, lebo sak lietadlo odlieta az za 45 minut. Po chvilke usudime, reku pome uz hore do radu, je dlhy. Postavime sa nakoniec a sme uplne v klude, pretoze naozaj lietadlo odlieta az za 38 minut. Zrazu vbieha za nas blodinka, ktora nas prosi ze ci by sme ju pustili, pretoze jej liedadlo uz boarduju a ma uz len 15 minut na vsetky kontroly. Vravi ze leti do Milana. O Ou. Aj my letime do Milana. Nenapadne sa za nou plizime s dvomi obrovskymi batohami a predbiehame vsetkych. Su chapavi. Chvalabohu.
Vsetko ide ako po masle. Prejdeme kontrolami, zasadame na miesta, obzerame sa okolo seba a zbadame, ze pri Bo sedi bábuška. Je velmi mila a komunikativna. Na moje nestastie je komunikativnejsia ako ja, takze cely let len mlcim a sledujem letusnika, ktory napadne pripomina Andreja Kisku za mlada. Dokaz prikladam.
(dvakrat sa o mna dokonca obsuchol prezidentskou ritulou! :))
Prideme do Milana, transporty zvladneme bravurne. Vystupujeme na nasej stanici metra a pustame sa do hladania Hotelu, ktory by mal byt chodzou od stanice metra asi 5 minut. Nakoniec sa nam to aj podari, pretoze sa nam vstriec rozbehne mlady muz, ktory nas k nemu dovedie. Je to sice trosku podozrive (aj by som zvierala moj novy kaser, ale bol v batohu) ale nakoniec vsetko dobre dopadne a sme v spravnom hoteli. Na recepcii nas vita mlady recepcan. Platime mu za dve noci a obozretne si pytame uctenku. Najprv sa robi ze nerozumie, nakoniec porozumie a slubi nam ze nam da uctenku zajtra alebo pozatra. hahahahaha. Ale ze sa nemame bat, lebo on si nas pamata a on je na recepcii nonstop. No dobre teda. Ideme sa vypakovat do izby a s jednym reznom a nejakymi pochutinami ideme von na cerstvy vzduch na prechadzku. Je super ze zarovno s nasim odchodom odchadza a nasada do taxika aj recepcny. Hah. No co uz, Taliansko. Chvalabohu sa o hodinu vracia aj s nasou uctenkou. Je sice vystavena na iny datum, ale tak co, to je len detail.
Milano samotne uz Bo popisala, je len proste hrozne hrozne zaludnene. Taliani ako taki su velmi nizki muzi, takze ked som zbadala jedineho vysokeho, musela som ho odfotit. Tu je: ;)
Plus nasa najoblubenejsia sefie.
Rano teda vyrazame vlakom do Arezza. Cesta trva 4 hodiny. Je to dost. Potrebujem ist aj na zachod. Zachod nezvladam, pretoze je rovno z neho vidiet na kolaje. :) Vydrzim az do Arezza. V Arezze kupujeme listky na autobus bez vacsich problemov. Ideme do Sansepolcra. Nik nam ale nepovedal ze v Sansepolcre su asi tri zastavky. Takze pri kazdom zastaveni sa pytame sofera, ze Uz? No, No, No. Na nase nestastie nepovie kedy Yes, Yes Yes. Vystupujeme na spravnej len vdaka silnej zenskej intuicii. Po vystupeni z autobusu sa na nas vrhnu miestni vodici, ktori nas tuzia vziat do svojej cielovej destinacii, lebo su strasne mili. S usmevom podakujeme a odoberame sa na lavicku cakat na nasho noveho hostitela Edwina, ktoremu sme prisli pomahat :)
Hned od zaciatku je velmi mily a komunikativny, berie nas cez dedinku a potom hore na ranc Asvanara :) Prve dojmy su super neskutocne, Je to v miernych kopcoch, obrovske a krasne nemecky ciste a vsade je tu poriadok. (ano, ano, Edwin je nemec:)
Zatial odo mna vsetko, viac uz coskoro v pokracovani "dalsie dni z mojho pohladu". Prave mi Bo hovori ze musime doplnit aj nejake fotky s ludmi, co sme tu s nimi, takze sa to pokusime splnit.
Zdravim Vas! :)
i.
