V tipi nie je svetlo (okrem našej solárnej lampičky pravdy), elektrina, ani wifi. Tam, kde pracujeme, teda v kuchyni a vonku na ranči, tiež nie je wifi. Keďže sme toľko offline, bez fejsbukov a všetkého, tak píšeme málo denníkov.
Okrem toho naše dni vyzerajú všetky približne rovnako. Až na tie dni, ktoré sú niečím výnimočné, ako napríklad dnes.
Tak napríklad dnes sme ráno vstali o 6:15 a vystrčili hlavu z nášho bieleho tipi. Vyštverali sme sa do kopca do lesnej kúpeľne a umyli si zuby.
Pred kuchyňou nás 6:30 čakala vysmiata Jule, osteopatka, učiteľka jogy, majiteľka islandského poníka Fangora a zároveň stelesnenie dobra, pozitívna a starostlivosti o druhých ľudí. S Jule sme mali hodinu jogy vonku na tráve (to ale nerobíme každý deň, dnes sa nám to podarilo len druhýkrát).
Okolo nás chodili dve tučné mačky, obďaleč stáli v paddockoch tri konky - Marang, Sugar a Silvia. Oproti nám nad domom a ešte ďalej nad kopcom vychádzalo slnko. Bolo to osviežujúce.
A to bolo naše ráno.
Potom som s Jule a Ioni chystala raňajky a Iva išla do sprchy. Keď sa vrátila, nachystala spolu s Veetom, ktorý sa stará o kone a rád medituje, trom konkom v paddockoch seno a vodu na raňajky.
Potom sme raňajkovali aj my. Šéfkuchár Nirvan mal narodeniny, tak sme spievali happy birthday. Taliani sa veľmi bavili na našom slove "narodeniny".
Čakal nás jeden z náročnejších dní. Keďže v pondelok sa mal začať nový seminár s americkým Indiánom menom Hawk Moon. Bolo treba upratať a pripraviť všetky teepee, prezliecť postele, umyť kúpeľne a seminárovú miestnosť.
S viacerými prestávkami sme skončili asi o piatej, a to už bol najvyšší čas sa začať chystať, lebo večer sme všetci z Asvanary mali vyraziť von do Anghiari.
Anghiari je presne to mesto, ktoré sa mi tak páčilo bezprostredne po našom príchode do Toskánska. Keď sme cez jeho strmé ulice prechádzali autobusom, napadlo mi "Sem chcem určite ísť".
Nejakým zázrakom sa mi to splnilo a večerali sme trinásti v reštaurácii Da Alighieri. Keďže rodenej Brazílčanke Ioni chýbalo už dlhší čas červené víno, pili sme Chianti. A, samozrejme, sme aj jedli jedlo.
Bolo to všetko výborné, len ma mrzí, že mi nezostalo v brušku miesto na dezert, lebo talianske dezerty sú ne-sku-toč-né. Takže sa teraz musím do Anghiari vrátiť kvôli panna cote, pistáciovému semifredu a čokoládovèmu moussu. Inak to nepôjde.
Anghiari ma veľmi potešilo, pretože vyzeralo presne tak, ako som dúfala. Veľmi toskánsky. Ako vyzerá niečo, keď to vyzerá veľmi toskánsky, je ťažké opísať. Veľmi toskánske veci sú určite na pohľad veľmi príjemné, ale zvyšok toskánskeho pocitu sa nedá sprostredkovať. Na to treba navštíviť Toskánsko.
Fascinujúce na Anghiari bolo, že tu bol život, ľudia, ktorí stáli, posedávali a prechádzali sa, pozerali z okna, jedli zmrzlinu, fajčili cigaretu, rozprávali sa, hrali na gitare a spievali na terase reštaurácie.
Takýto život vie po pár týždňoch na ranči celkom prekvapiť, takže som chvíľku nerozumela, odkiaľ všetci tí ľudia prišli a kam smerujů. Ale potom to prešlo.
Anghiari je stredoveké mesto, to je jasné na prvý pohľad. Je vystavané do kopca, celé z kameňa (aspoň tak vyzerá) a obohnané hradbami.
Najfascinujúcejšia na Angiari je hlavná ulica, ktorá sa ťahá stredom mesta od úpätia kopca až na vrchol. Takže vyzerá ako skokanský mostík u nás na Štrbskom a určite predstavuje v zime raj pre sánkarov, ak majú v zime v Toskánsku sneh (pochybujem).
Hlavná ulica v Anghiari:
Anghiari:
Anghiari II:
Anghiari a my:
Anghiari v noci:
Keďže som teraz už opäť v tipi, na jeho plátno jemne klope dážď a ja pod perinou píšem do mobilu blogy, je 1:09 v noci a nemám tu wifi, aby som mohla prelustrovať 9gag, tak idem spať :)
Mávajte sa pekne! Posielam srdce respektíve položenú zmrzlinu <3
B.
