Sme tu. Šťastne sme aj s batohmi docestovali do Toskánska. Naša cesta vyzerala takto:
27.5. Streda
Večer o 17:50 sme odleteli z Bratislavy do Milána - Bergamo, čo je niečo ako prímestská časť. Odtiaľ chodilo množstvo autobusov priamo do centra mesta, na vlakovú stanicu Milano Centrale, čo je aj stanica metra.
Asi okolo 20:30 sme boli v meste, nasadli na metro, ktoré je v Miláne dosť spoko a prehľadné a dotiahli sa do hotela. Bol našťastie len minútu pešo od stanice metra.
28.5. Štvrtok
Vo štvrtok sme obehli mesto, vyliezli na strechu Duomo di Milano. Vyzeralo to takto:
Aj takto, keď sme chceli byť na fotke:
A takto, keď chceli byť na fotke neznámi Milánčania:
Dopravovali sme sa len metrom. Bolo to pre nás jednoduchšie. Jednorazová cesta stojí 1,90 eur. Jednodňový lístok sme si kúpili za 4,50 eur. Okolo 8 eur stojí dvojdňový. Trošku pretlak v metre nastal najmä v poobedných hodinách, možno keď sa ľudia prepravovali z práce. Vtedy sme boli takmer prilepenè na našich spolucestujúcich a oblečenie na nás.
Miláno je veľmi veľmi veľmi veľmi plné mesto. Hlavne v centre boli ulice plné. Na druhej strane je tam cítiť uvoľnenú atmosféru, aspoň v porovnaní s tÿm, na čo sme boli zvyknuté napríklad z Bratislavy. Ale možno je to preto, že v Bratislave sme sa zvykli ponáhľať a v Miláne sme sa len prechádzali. Tie perspektívy...
Zaujali nás dvojice ľudí v biznis oblečení, ktorí sa len tak pokojným tempom niekam presúvali a s bohatou gestikuláciou si niečo vykladali. Ktovie, o čom hovorili. Možno robili aj dáky "biznisso". Navonok vyzerali uvoľnene a pohodovo.
Osobne ma zaujal park Parco Sempione, veľmi rozľahlý, s historickou časťou, jazerom, plný ľudí a života. Veď aha:
Videli sme len pár zaujímavostí z Milána. Operu La Scala, nákupnú štvrť (okolo stanice metra Montenapoleone) so strašne posh obchodmi a ľuďmi. Nevideli sme DaVinciho obraz Posledná večera, lístky sú podĺa internetu vypredané väčšinou niekoľko týždňov dopredu a na tento deň aj boli. Najlepšie je kúpiť si lístok v predstihu cez web, ale neboli sme vôbec pri kostole, v ktorom sa obraz nachádza. Možno sa tam predsa len dá dáko dostať, je to predsa Taliansko... V hoteli sme mali miniatúrnu kópiu, tak sme si povedali, že dobre, to nateraz stačí.
Vôbec sme v "meste módy" neprezerali obchody s módou. Len zbežne. Nič by sme už do prepchatých batohov na cestu nedostali. Dali sme si jedno z talianskych "must be" - gelato. Vošli sme do najrušnejšej zmrzlinárne, ktorú sme našli. Z toho chaosu sme zázračne vyiazli za minútu, fičalo to tam. A zmrzka bola super.
Ešte fotka, aké je Miláno plné:
29.5. Piatok
Tak to sme vstali o 5:00 ráno a vydali sa na cestu preč od tejto preľudnenej civilizácie. Do Toskánska.
Šli sme vlakom spoločnosti Trenitalia, ktorý vyzerá úplne ako náš Regioget, len je predražený, ak človek nekúpi lístok v predstihu. Išli sme cez rôzne talianske mestá, pamätám si Modenu, Boloňu a Florenciu. Po štyroch hodinách sme vystúpili v Arezze a zistili, že sme fakt v Toskánsku.
Ľudia v turistickej kancelárii, staničnom bistre, v búdke na lístky ani za volantom autobusu nehovorili veľmi po anglicky, ale bolo to maximálne okej a vždy sme sa dorozumeli.
Z Arezza sme 12:55 chytili bus do mestečka Sansepolcro a už sme sa väčšinou len nadchýnali tým, ako to tam vyzerá. Takto sme pritom vyzerali:
Po ceste som si všimla napríklad dedinku Anghiari, je vystavaná zvláštne, vyzerá celá ako hradby a je dokopca.
Mám len jednu fotku z autobusu, bola som neuveriteľne unavená a nesvoja z toho, kam ideme a čo tam budeme robť, a nechcelo sa mi vtedy fotiť. Iva má možno viac fotiek, ona nebola nesvoja. Zistím.
Anghiari:
V Sansepolcro po nás asi okolo druhej poobede prišiel majiteľ ranča, na ktorý sme mali namierené. Edwin. Prišiel autom aj so sučkou Shanti a zobral nás do kopcov nad dedinkou Pieve Santo Stefano. Ranč sa volá AsvaNara, čo pochádza z indického sanskritu a znamená kôň - človek, alebo zrejme niečo ako "koňočlovek". Hneď pri príjazdovej ceste sme videli aj koníky. Majú ich 21 a žijú voľne v čriede na lúkach a v kopcoch ranča.
Dali sme si zdravý, vegetariánsky obed, naša "šéfka" Jule nám predstavila všetky veci a miesta jedným dychom a povodila nás po ranči. Potom už nás čakala work, work, work. Tej je tu kopec, keďže sa začína sezóna a v pondelok sa tu zjaví 20 nemeckých detí na letný tábor. Všetci makajú ako diví okrem troch psov, ktorí majú pohodičku a polihujú si.
Tak sme teda tu.
B.
Kúsok ranča:
Iva:
Muzeum. Prekvapivo v nom boli same svate sosky. Napr:
Bol tam aj Boh. Mame s nim selfie. (Boh je ten v strede)
Toto uz nie je Milano, ale Arezzo. Male historicke mestecko( velmi toskanske, ako vlastne vsetky naokolo) ktore este urcite navstivime a prebadame.
A este dve z nasho momentalneho pribytku. Toto je vyhlad z okna. Tiez je velmi toskansky:)
A samozrejme konkyyyy!
