Niekoľko dní strávime v celkom dosť preslávenom toskánskom meste, v Pise.
Pisa je približne veľká ako Nitra, má o niečo menšiu rozlohu ale trochu viac obyvateľov :)
Pisanov je okolo 88-tisíc. Na rozdiel od Nitry, Pisa nie je do kopca, ale je úplne plochá, takže sa dá prejsť pešo. Rozkladá sa na brehoch rieky Arno a preslávená je, ani nemusím hovoriť prečo.
Takto. Ešte predtým, ako sa budeme venovať fenoménom Pisy, poďme na začiatok našej cesty.
Začiatok našej cesty
Vo štvrtok, 2. júla ráno, sme si pobalili ruksaky a z nášho vzdušného teepee sme sa pobrali lúčiť s našimi kamarátmi v Asvanare. Každého sme našli na inom mieste Asvanary.
S Nirvanom sme sa rozlúčili v kuchyni. Veet práve mieril s dievčatami opilníkovať konkovi Miracle kopýtka. Zastavili sme ho na polceste. S novou pomocníčkou Steffi sme si povedali auf wiedersehen tiež a nasadli sme do Edwinovho žltého auta.
Wanda išla s nami na stanicu do Sansepolcra. Tam sme sa rozlúčili aj s Edwinom, odišli autobusom do Arezza, prestúpili na vlak spoločnosti Trenitalia a začali sa vzďaľovať krásnym, pokojným horám a nedotknutej prírode v ústrety civilizacii.
Na stanici v Arezze
Aj Májka cestuje po Toskánsku
Prvá civilizácia nás šokovala vo Florencii na vlakovej stanici. Bolo tam strašne veľa ľudí. Strašne. Veľa. Ľudí. A teplotaasi 473 stupňov.
Po mesiaci na pokojnom ranči plnom zvieratiek a tieňa stromov to bolo lahodné asi ako prevarenè mochito, v ktorom pláva taká zošúverená mäta.
Prestúpili sme šokovane na vlak spoločnosti Trenitalia do Pisy. Cesta z Arezza do Pisy nám trvala asi 3 hodiny cez, musím uznať, krásnu toskánsku krajinu.
Pisa
V Pise sme vystúpili pokrčené a zaťažené batohmi a bolo tam už len 422 stupňov. Všade ľudia. Autá. Skútre. Hluk. Chaos.
Môj prvý pocit, po tom, čo som
uvedomila, že sme dobrovoľne vymenili slobodné pobehovanie pomedzi koňmi na toskánskych lúkach, za nepokojné malé talianske mesto, bol "Čo tu preboha budeme robiť?"
Vtedy som vedľa seba počula Ivu a jej "Ja tu nechcem byť."
Postihla nás clivota za prírodou a divočinou.
Boli sme v mestskej džungli. A to sme boli len Pise.
V hosteli nás milý pánko Giuseppe dopravil do našej izby a natešene nám ukazoval výhľad. "Super, krásne, ke bello!" vravela som mu, ale nemyslela som si to.
Veď to boli proste len domy naskladané na sebe a ľudia a ďalšie autá a vlny horúčavy sálajúce z asfaltu. Fakticky krásne štyri steny s oknom. Po mesiaci v kužeľovitom stane s otvorom na vrchu, cez ktorý prší, celkom nový zážitok.
"Život je premenlivý, musíme sa prispôsobovať, lebo on sa nám neprispôsobí," preletela mi hlavou múdrosť hodná zľudovenia.
Vyhádzala som obsah ruksaku a pozrela ešte raz z okna. Jej! Zazrela som slávnu šikmú vežu.
Slávna šikmá veža
Znie to neuveriteľne, ale slávna šikmá veža, po taliansky Torre Pendente, je jednoducho zvonica, ktorú Taliani v 12. storočí začali stavať tak blbo, že sa im začala nakláňať.
Oni ju totižto postavili na piesku.
Po nasledujúce stovky rokov dali prácu stavebným inžinierom po celom svete, ktorí sa až dodnes zaoberajú tým, ako veľmi sa veža nakláňa, ako ju napraviť a kedy sa dá zlákať gravitáciou a nadobro sa zvalí na zem.
Gravitácia má asi niečo z talianskej elegancie a šarmu, keď je pre túto vežu od jej počiatku zem taká neodolateľná.
Inak teda o gravitácii nehovorím náhodou, totižto, ako som sa dočítala bedekri National Geographic od Tima Jepsona, v Pise vyštudoval Galileo Galilei. Šikmá veža mu poslúžila na pokusy s gravitáciou, ktoré dnes robia deti v škole na fyzike. Z veže hádzal rozdielne ťažké železné gule, aby dokázal, že padajú na zem rovnakou rýchlosťou.
Veľmi rada by som to skúsila tiež, keď už som v Pise. Lenže sme nemali náladu zaplatiť 18 eur, aby sme mohli hodinu čakať v rade, a potom vyliezť asi 300 schodov. Takéto sme my turistky.
Spravili sme aspoň fotky.
Šikmá veža:
Iva objíma šikmú vežu:
Ja zachraňujem vežu, aby nepadla
Ochotné turistky tiež pridŕžajú nešťastníčku vežu
Napriek snahe všetkých turistov, ktorí vežu pridŕžajú, tlačia a ťahajú, sa veža stále nakláňa. Momentálne je vrch veže oproti základom naklonený podľa Wikipédie o 3,9 metra. V najhorších časoch to bolo 5,5 metra. Po opravách v 90. rokoch by mala vraj ešte vydržať nejakých 350 rokov.
Tim Jepson v bedekri "Florencie a Toskánsko" o záchrane veže píše niečo, čo mi prišlo celkom smiešne:
"O problému přemýšlelo ne méně než 16 komisí italských vlád. V roce 1990 bylo svoláno medzinárodní shromáždění. Objevovala se nekonečná záplava teorií a řešení: Rusové navrhovali odříznout základnu, Číňanè přišli s ideou postavit 'dvojče', které by svého souseda drželo, a Japonci by věž strhli a postavili ji znovu, tentokrát rovně."
Zle postavená veža
Takže naozaj. Šikmá veža v Pise je vlastne zle postavená veža. Oveľa fascinujúcejšie zistenie pre mňa bolo, že veža nie je sama. Na námestí zázrakov, Piazza dei Miracoli, sa nachádzajú ďalšie historické budovy. Nádherná katedrála, Duomo, bohato zdobená "krstiteľnica", Battistero a stredoveký cintorín Camposanto.
Pekný románsky Duomo
Zdobené dvere do katedrály
Vnútri
Baptistérium
Tu sikma veza vykuka spoza katedraly( pozn iva: ja sa domnievam, ze preto je sikma. Proste rada vykuka)
Výklad cukrárne na Piazza dei Miracoli
Námestie zázrakov, ktorému dal názov jeden taliansky poet vo svojej knižke, nepodarilo sa mi zistiť prečo, je vlastne jediné historické miesto v Pise. Mesto počas 2. svetovej vojny zničili a bolo vystavané nanovo. Úzke uličky Pisy teda vôbec nevyzerajú toskánsky.
Kde-tu sa objaví historický kostol alebo soška, ale inak je centrum mesta moderné. To bolo pre mňa asi najväčšie prekvapenie v Pise.
Takéto sú tu teraz domy. Na tomto sa mi páčil balkón.
Po pár dňoch, jednom úteku k moru do dediny Torre del Lago a navyknutí na mestský život mi Pisa príde celkom milá. Na jej prehliadku bohato stačí jeden deň, ale je výborným miestom na výlety do okolitých mestečiek ako Siena, Lucca či prímorské turistické Viareggio alebo Forte dei Marmi.
Pri mori opaľujeme biele časti tela do červena
Najlepšie je v Toskánsku cestovať vlakom, je to rýchle, pohodlné, cenovo ok.
V Pise sa dá všade dôjsť pešo, napríklad z okolia vlakovej stanice k šikmej veži nám to trvalo asi 20 minút aj so zmrzlinou.
Toľko informatívny blog.
Zatiaľ pa ;)
B.
A teraz ahoj, tu ivana.
V Pise sa dokopy nist nedeje. Myslim si ze to nie je prilis velke, miestami mierne smrdkave mesto.
Ked sme prisli, podla pokynov na airbnb sme ubytko nasli velmi lahko a rychlo. Je super, pretoze je vzdialene od stanice peso asi 4 minuty. Je to velmi prakticke, hlavne ak mate na chrbte 20 kilovy batoh, ktory mi sposoboval pri chodzi naklonenie podobne sikmej vezi.
Zvonime teda na zvoncek. Ozve sa mily hlas. Bo povie ze hello ist barbora. Typec vykrikne Barbora! Otvara dvere a vchazame dnu. Cakame pri vytahu, nastupime do neho. Nefunguje. Rozhodneme sa ze vystupime po schodoch, netusime na ktorom z 9 poschodi ale mame byvat. Na 2jke to vzdavame a hystericky tukame do tlacitka od vytahu. Privolame teda postarsieho pana, ktoreho hned spozname pretoze po otvoreni vytahovych dveri vykrikne Barbora! Tento mily postarsi pan vobec nerozprava po anglicky, napriek tomu mu vsetko rozumieme. Ubytko do ktoreho nas privedie je velmi mile, prakticke a ciste.
Jeden den ktory sme si vyhradili na Pisu uplne staci. Presne tak ako Bo pisala. Za jeden den( aj to bol vlastne polovicny, pretoze sme vyliezli vdaka tymto horucavam az o tretej) sme pobehali vlastne skoro vsetko. Velmi sa mi pacilo ze tento den sme mali stastie na nachadzanie peknych veci. Nasli sme vela peknych obchodikov, vela peknych historickych pamiatok ( konkretne 3) vela peknych pozujucich turistov a turistiek. Mojou novou oblubenou disciplinou sa stalo high 5 - ovanie turistov pozujucich pri sikmej vezi. Spravila som to az raz.
Ako ukoncenie dna sa nam podarilo najst velmi peknu restauraciu, s krasnym a utulnym dvorom.
Čuz!
I.
