Florencia. A tvrdý vpád do mestskej reality

Tak. Pisa bola oproti Florencii len slabý odvar. Čo sa týka výskytu turistov na meter štvorcový, horúčavy a tvrdého návratu do mestskej reality.

Jeden z najkrajších výhľadov na Florenciu, zo záhrad Boboli:

Teraz opisujem len svoje osobné pocity, nehovorím za Ivu. Ale Florencia bola pre mňa studená sprcha, až na to, že bola horúca. 

Mala 40 stupňov presne vtedy, keď sme sa s nákladom 20 kíl štverali na pravé poludnie do kopca k nášmu ubytovaniu. 

A o nič menej chlácholivé nebolo pre unavenú, turistikou zničenú dušu, ani prvé ponorenie sa do záplavy turistov v uličkách historického mestského centra. 

Zasa len horúca, spotená záplava. 

Na malú chvíľku prišiel osviežujúci moment. Keď sa pred nami z ničoho nič zjavil obrovský, mohutný, do výšky a šírky sa rozbiehajúci chrám Santa Maria dei Fiore. 

Prepychovo vyzdobený tam len tak stál, akoby nič. Vyzeral, že sa na hlavné námestie ani nezmestí. Odrážalo sa od neho večerné slnko. Z nejakého zvláštneho dôvodu k nemu z priľahlých uličiek námestia dočiahol vietor, a dočiahol aj na nás. Rozfúkal nám vlasy. Harmonikár na rohu hral dačo zo soundtracku k Amélii z Montmartru. Viem, úplne netrafil mesto, ale aj tak to bola dokonalá chvíľa.

A potom znova. Mravenčenie turistov, teplo, hluk, uhýbanie sa autám.

Najprv musím povedať, že Florencia je nádherná. Nád-her-ná. Vizuálne dokonalá. Každým pohľadom sa dá zachytiť kúsok umenia, luxusu, na každom kroku je socha alebo palác. 

Lenže. 

Florencia, ktorú som si vysnívala ako miesto plné krásy, s idylickou atmosférou, dýchajúce umením, veľmi toskánske a veľmi prívetivé, tu nie je.

Florencia je nádherné turistické mesto. A my sme do nej vpadli na vrchole turistickej sezóny.

Rady k pamiatkam, otváracie hodiny, vstupné, tlačenka v uliciach, stánky a obchody s identickým tovarom úplne na každom kroku, to je presne to, čo nemusím.

A teraz sa ma skúsení cestovatelia, ktorí už majú za sebou všelijaké metropoly, spýtajú, že z ktorej jahody som spadla a či som sa pri tom veľmi narazila, lebo tak to chodí vo všetkých veľkých mestách. 

A ja to aj viem. Ale aj tak som si myslela, že Florencia bude iná... Menej komerčná, viac otvorená ľuďom, viac romantická. 

Nuž, nie je.

Tak je načase sa s tým zmieriť, využiť pár posledných dní, ktoré nám v Toskánsku ostávajú a potom sa už len tešiť na šúľance so strúhankou, lebo na tie sa už veľmi, veľmi teším.

Sklamane, ale s nádejou

B.

Lucca na bicykloch

Keď sme pátrali po pekných mestách v toskánsku, narazili sme na sympaticky vyzerajúce mestečko, čo by kameňom dohodil od Pisy.

Chvíľku sme sa rozhodovali, či sa na výlet  vybrať do Luccy alebo Sieny. Lucca vyhrala z dvoch dôvodov:

1. Je menej známa, a teda bude menej prepchatá turistami.

2. V bedekri National Geographic písali, že sa v nej dajú ľahko požičať bicykle, na ktorých sa daju prebicyklovať mestské hradby. 

"Superkúl!" povedali sme si. 

Tu je Iva odhodlaná vyraziť do Luccy:

Vlakom Trenitalia z Pisy sme boli za 20 minút za cenu asi 3,40 eur v meste. Za ďalšiu minútu sme sa jednou mnohých brán mesta dostali dnu za hradby, ktoré obkolesujú centrum mesta.

Lucca:

Lucca je veľmi pekné, prívetivé hlavné mesto rovnomennej provincie. To, že nie je prepchaté turistami, bol len náš nesprávny odhad.

Ale ani pretlak ľudí v stredovekých uličkách a 36 stupňov Celzia v tieni nám nezabránili sa tri hodiny nespútane bicyklovať nielen po hradbách, ale aj celým centrom mesta na bicykli požičanom od spoločnosti Tuscany Ride a Bike (3 eurá na hodinu).

No a musím povedať, že premávať sa len tak hore dolu po malebnom meste stredovekého typu je úplne iný turistický zážitok. 

Vôbec neviem, ktoré ulice sme prešli koľkokrát, čo všetko videli, kam odbočili, ale bola to všetko dosť veľká zábava.

Až na to slnko a absenciu obchodov s potravinami v Lucce, kde by sa dalo kúpiť jablko alebo voda. 

Zato sme našli gelateriu Momo:

Kde som ochutnala melónový nanuk:

A ešte pár krásnych historických budov:

Kostol San Michele

Ďalší pekný kostol, Basilica di San Ferdiano

Samozrejme, po Lucce sa dá bicyklovať aj usporiadane. Miesta, kde prenajímajú bicykle a turistické centrá ponúkajú mapy, na ktorých sú vyznačené cyklistické trasy a prehliadky pamiatok. 

Samotné hradby sa dajú obísť na bicykli, myslíme si, že tak za 20 minút svižným tempom, ak sa práve nerozhodnete prenajať si štvorkolesový rodinný bicykel so strieškou.

Okrem toho v okolí Luccy sú vraj aj pekné cyklistické trasy do terénu. Alebo som sa dočítala, že je fajn dať na bicykli trasu Luca - Pisa, čo znie tiež ako dobrý nápad.

A tak to bol ďalší pekný toskánsky deň.

Pozdravujem :)

B.

Aj keď Iva určite pridá svoje fotky, idem sa jej spýtať.

Pridám:)

Pridané.

Pisa

Ako sme naznačili v predchádzajúcich blogoch, po našom pobyte na ranči sme z ľúbezných toskánskych kopcov vo vnútrozemí zamierili na západné pobrežie.

Niekoľko dní strávime v celkom dosť preslávenom toskánskom meste, v Pise. 

Pisa je približne veľká ako Nitra, má o niečo menšiu rozlohu ale trochu viac obyvateľov :) 

Pisanov je okolo 88-tisíc. Na rozdiel od Nitry, Pisa nie je do kopca, ale je úplne plochá, takže sa dá prejsť pešo. Rozkladá sa na brehoch rieky Arno a preslávená je, ani nemusím hovoriť prečo.

Takto. Ešte predtým, ako sa budeme venovať fenoménom Pisy, poďme na začiatok našej cesty.

Začiatok našej cesty

Vo štvrtok, 2. júla ráno, sme si pobalili ruksaky a z nášho vzdušného teepee sme sa pobrali lúčiť s našimi kamarátmi v Asvanare. Každého sme našli na inom mieste Asvanary.

S Nirvanom sme sa rozlúčili v kuchyni. Veet práve mieril s dievčatami opilníkovať konkovi Miracle kopýtka. Zastavili sme ho na polceste. S novou pomocníčkou Steffi sme si povedali auf wiedersehen tiež a nasadli sme do Edwinovho žltého auta.

Wanda išla s nami na stanicu do Sansepolcra. Tam sme sa rozlúčili aj s Edwinom, odišli autobusom do Arezza, prestúpili na vlak spoločnosti Trenitalia a začali sa vzďaľovať krásnym, pokojným horám a nedotknutej prírode v ústrety civilizacii.

Na stanici v Arezze

Aj Májka cestuje po Toskánsku

Prvá civilizácia nás šokovala vo Florencii na vlakovej stanici. Bolo tam strašne veľa ľudí. Strašne. Veľa. Ľudí. A teplotaasi 473 stupňov. 

Po mesiaci na pokojnom ranči plnom zvieratiek a tieňa stromov to bolo lahodné asi ako prevarenè mochito, v ktorom pláva taká zošúverená mäta. 

Prestúpili sme šokovane na vlak spoločnosti Trenitalia do Pisy. Cesta z Arezza do Pisy nám trvala asi 3 hodiny cez, musím uznať, krásnu toskánsku krajinu.

Pisa

V Pise sme vystúpili pokrčené a zaťažené batohmi a bolo tam už len 422 stupňov. Všade ľudia. Autá. Skútre. Hluk. Chaos. 

Môj prvý pocit, po tom, čo som

uvedomila, že sme dobrovoľne vymenili slobodné pobehovanie pomedzi koňmi na toskánskych lúkach, za nepokojné malé talianske mesto, bol "Čo tu preboha budeme robiť?" 

Vtedy som vedľa seba počula Ivu a jej "Ja tu nechcem byť." 

Postihla nás clivota za prírodou a divočinou.

Boli sme v mestskej džungli. A to sme boli len Pise.

V hosteli nás milý pánko Giuseppe dopravil do našej izby a natešene nám ukazoval výhľad. "Super, krásne, ke bello!" vravela som mu, ale nemyslela som si to. 

Veď to boli proste len domy naskladané na sebe a ľudia a ďalšie autá a vlny horúčavy sálajúce z asfaltu. Fakticky krásne štyri steny s oknom. Po mesiaci v kužeľovitom stane s otvorom na vrchu, cez ktorý prší, celkom nový zážitok.

"Život je premenlivý, musíme sa prispôsobovať, lebo on sa nám neprispôsobí," preletela mi hlavou múdrosť hodná zľudovenia. 

Vyhádzala som obsah ruksaku a pozrela ešte raz z okna. Jej! Zazrela som slávnu šikmú vežu.

Slávna šikmá veža

Znie to neuveriteľne, ale slávna šikmá veža, po taliansky Torre Pendente, je jednoducho zvonica, ktorú Taliani v 12. storočí začali stavať tak blbo, že sa im začala nakláňať. 

Oni ju totižto postavili na piesku.

Po nasledujúce stovky rokov dali prácu stavebným inžinierom po celom svete, ktorí sa až dodnes zaoberajú tým, ako veľmi sa veža nakláňa, ako ju napraviť a kedy sa dá zlákať gravitáciou a nadobro sa zvalí na zem.

Gravitácia má asi niečo z talianskej elegancie a šarmu, keď je pre túto vežu od jej počiatku zem taká neodolateľná.

Inak teda o gravitácii nehovorím náhodou, totižto, ako som sa dočítala bedekri National Geographic od Tima Jepsona, v Pise vyštudoval Galileo Galilei. Šikmá veža mu poslúžila na pokusy s gravitáciou, ktoré dnes robia deti v škole na fyzike. Z veže hádzal rozdielne ťažké železné gule, aby dokázal, že padajú na zem rovnakou rýchlosťou.

Veľmi rada by som to skúsila tiež, keď už som v Pise. Lenže sme nemali náladu zaplatiť 18 eur, aby sme mohli hodinu čakať v rade, a potom vyliezť asi 300 schodov. Takéto sme my turistky.

Spravili sme aspoň fotky.

Šikmá veža:

Iva objíma šikmú vežu:

Ja zachraňujem vežu, aby nepadla

Ochotné turistky tiež pridŕžajú nešťastníčku vežu

Napriek snahe všetkých turistov, ktorí vežu pridŕžajú, tlačia a ťahajú, sa veža stále nakláňa. Momentálne je vrch veže oproti základom naklonený podľa Wikipédie o 3,9 metra. V najhorších časoch to bolo 5,5 metra. Po opravách v 90. rokoch by mala vraj ešte vydržať nejakých  350 rokov.

Tim Jepson v bedekri "Florencie a Toskánsko" o záchrane veže píše niečo, čo mi prišlo celkom smiešne: 

"O problému přemýšlelo ne méně než 16 komisí italských vlád. V roce 1990 bylo svoláno medzinárodní shromáždění. Objevovala se nekonečná záplava teorií a řešení: Rusové navrhovali odříznout základnu, Číňanè přišli s ideou postavit 'dvojče', které by svého souseda drželo, a Japonci by věž strhli a postavili ji znovu, tentokrát rovně." 

Zle postavená veža

Takže naozaj. Šikmá veža v Pise je vlastne zle postavená veža. Oveľa fascinujúcejšie zistenie pre mňa bolo, že veža nie je sama. Na námestí zázrakov, Piazza dei Miracoli, sa nachádzajú ďalšie historické budovy. Nádherná katedrála, Duomo, bohato zdobená "krstiteľnica", Battistero a stredoveký cintorín Camposanto.

Pekný románsky Duomo

Zdobené dvere do katedrály

Vnútri

Baptistérium

Tu sikma veza vykuka spoza katedraly( pozn iva: ja sa domnievam, ze preto je sikma. Proste rada vykuka)

Výklad cukrárne na Piazza dei Miracoli

Námestie zázrakov, ktorému dal názov jeden taliansky poet vo svojej knižke, nepodarilo sa mi zistiť prečo, je vlastne jediné historické miesto v Pise. Mesto počas 2. svetovej vojny zničili a bolo vystavané nanovo. Úzke uličky Pisy teda vôbec nevyzerajú toskánsky.

Kde-tu sa objaví historický kostol alebo soška, ale inak je centrum mesta moderné. To bolo pre mňa asi najväčšie prekvapenie v Pise.

Takéto sú tu teraz domy. Na tomto sa mi páčil balkón.

Po pár dňoch, jednom úteku k moru do dediny Torre del Lago a navyknutí na mestský život mi Pisa príde celkom milá. Na jej prehliadku bohato stačí jeden deň, ale je výborným miestom na výlety do okolitých mestečiek ako Siena, Lucca či prímorské turistické Viareggio alebo Forte dei Marmi. 

Pri mori opaľujeme biele časti tela do červena

Najlepšie je v Toskánsku cestovať vlakom, je to rýchle, pohodlné, cenovo ok.

V Pise sa dá všade dôjsť pešo, napríklad z okolia vlakovej stanice k šikmej veži nám to trvalo asi 20 minút aj so zmrzlinou.

Toľko informatívny blog.

Zatiaľ pa ;)

B.

A teraz ahoj, tu ivana. 

V Pise sa dokopy nist nedeje. Myslim si ze to nie je prilis velke, miestami mierne smrdkave mesto. 

Ked sme prisli, podla pokynov na airbnb sme ubytko nasli velmi lahko a rychlo. Je super, pretoze je vzdialene od stanice peso asi 4 minuty. Je to velmi prakticke, hlavne ak mate na chrbte 20 kilovy batoh, ktory mi sposoboval pri chodzi naklonenie podobne sikmej vezi. 

Zvonime teda na zvoncek. Ozve sa mily hlas. Bo povie ze hello ist barbora. Typec vykrikne Barbora! Otvara dvere a vchazame dnu. Cakame pri vytahu, nastupime do neho. Nefunguje. Rozhodneme sa ze vystupime po schodoch, netusime na ktorom z 9 poschodi ale mame byvat. Na 2jke to vzdavame a hystericky tukame do tlacitka od vytahu. Privolame teda postarsieho pana, ktoreho hned spozname pretoze po otvoreni vytahovych dveri vykrikne Barbora! Tento mily postarsi pan vobec nerozprava po anglicky, napriek tomu mu vsetko rozumieme. Ubytko do ktoreho nas privedie je velmi mile, prakticke a ciste. 

Jeden den ktory sme si vyhradili na Pisu uplne staci. Presne tak ako Bo pisala. Za jeden den( aj to bol vlastne polovicny, pretoze sme vyliezli vdaka tymto horucavam az o tretej) sme pobehali vlastne skoro vsetko. Velmi sa mi pacilo ze tento den sme mali stastie na nachadzanie peknych veci. Nasli sme vela peknych obchodikov, vela peknych historickych pamiatok ( konkretne 3) vela peknych pozujucich turistov a turistiek. Mojou novou oblubenou disciplinou sa stalo high 5 - ovanie turistov pozujucich pri sikmej vezi. Spravila som to az raz. 

Ako ukoncenie dna sa nam podarilo najst velmi peknu restauraciu, s krasnym a utulnym dvorom.

Čuz!

I.

Náhodne vybrané fotky: Posledné dni v Asvanare

A sme v Pise! Tu sú náhodné fotky z našich posledných dní.

Jedno z posledných povaľovaní sa v hammockoch počas seminára s Hawkom Moonom (po slovensky pán Jastrab Mesiac), na ranči

Ja a moje druhé ja (Bobina:), v kuchyni na ranči Asvanara

Paparazzi foto Veeta s dievčatami a s Wandou, ktorá im išla odhryznúť z pizze, v Pieve Santo Stefano

Tu už cestujeme z Arezza do Pisy

Náš výhľad z okna v Pise

Už zasa cestujeme, z Pisy k moru

More, Torre del Lago

Nasleduje príbeh obrovskej, približujúcej sa hlavy

Iva je šťastná, má konečne vlasy, po akých vždy túžila

Selfie so stanicou

Našli sme šikmú vežu

Magic trick! A je rovná :)

 Opatrujte sa a majte sa pekne :)

B&I

Čileky moje random fotky(ivana)

Mimozemsky fuzac Shanti

Darovanemu konovi na zub nepozeraj, aka nova vysoka kobyla na ranci. Vola sa sylvia. Alebo ako ju Veet premenoval sylviana. Lebo aj ja som vysoka.

Pohoda pri vatre

Anghiari osvetlene, my stmavene.

Zelena pasta plnena spenatom a riccotou. Mnam.

Dievcence sa jasia v restike

Takto to vyzeralo v restike. Atmosferu doplnaju nemecki turisti

Naha Bo dava pozor na konky. (Ahaha, dobre nie je naha , len je to taky opticky klam)

A tu uz zhovievavo cestujeme.

Ps moja tiez bonusova s podtitulom: "Do povedau ze je sikma???"